| ||||||||||||||
 | ||||||||||||||
.: IZRAEL :.  Útočníci házeli kameny na křesťanské shromáždění na severu země .: ČÍNA :.  Majitel knihkupectví odsouzen ke třem letům odnětí svobody .: PÁKISTÁN :.  Dva křesťané obvinění z 'rouhání' zproštěni viny .: TURECKO :.  V procesu řešícím vraždy v Malatya vychází najevo úloha místních příslušníků bezpečnostních složek .: SÚDÁN :.  Konvertité od islámu zápasí o přežití  
… na vaše stránky… 
powered by 
Nejprodávanější knihy z nakladatelství Stefanos 1. Milost přehojná
 2. Hrabě Zinzendorf 3. Vítězná víra 4. Kristus na židovské cestě 5. Vězeňské zdi kdyby promluvily 6. Pašerákem ve službách Nejvyššího 7. Martin Luther 8. Jan Kalvín 9. Od utrpení k triumfu 10. Hus drží klíč 
Na těchto stránkách vás nejvíce zajímají zprávy:
Předchozí ankety |
18Ten, ktorý zosiela dážď (IBIZA, SEVERNÉ ÍRSKO, PORTUGALSKO) „Kokaín?“ Život na ostroveVšetko sa to začalo pomerne pokojne v päťdesiatych rokoch, keď fašistický režim generála Franca utláčal Španielsko. Ibiza sa vtedy stala útočiskom liberálnych a ľavicovo orientovaných disidentov a umelcov. Nasledoval príliv bítnikov a hipisákov rokov šesťdesiatych – Američania vyhýbajúci sa rukovaniu a severoeurópania na svojej hipisáckej púti do Marakéša. Vtedy aj začali kolovať chýry o tamojších drogových výstrelkoch, voľnej láske a divokých žúroch. V sedemdesiatych rokoch uzreli svetlo sveta legendárne podniky pre vyššie vrstvy: Pacha, Amnesia a Ku (dnes Privilege), priťahujúce ľudí ako James Brown, Freddie Mercury a Mick Jagger.Scéna bola pripravená: tento malý ostrov uprostred Stredozemného mora sa mohol zaradiť medzi niekoľko miest s obrovským vplyvom na kultúru mladých po celom svete. A to sa aj stalo: kým osemdesiate roky tancovali na Duran Duran a Beastie Boys, Ibiza si vytvárala vlastný jedinečný sound, baleársky beat – eklektickú zmes latino, afro, fanky a elektronickej hudby, z čoho sa vyvinuli zvuky dnešného acid house a chill out. V súčasností platí, že tanečný hit na Ibize zaručene zaboduje na predných priečkach európskych hitparád. Ľudia sa potácajú do svojich apartmánov spití noc čo noc, týždeň čo týždeň. Tváre sa menia, problémy ostávajú. A nakoniec, v deväťdesiatych rokoch zakotvili na malom ostrove mamutie tanečné superkluby; Cream, Ministry of Sound a Manumission sa začali predháňať v čo najextrémnejších reklamách, aby si vydobyli podiel na trhu. Netrvalo dlho a objavili sa živé sexshow a performance, a po uliciach San Antonia sa rozliezli puby a bary a nekonečné opálené davy hýriacich ľudí. Stál som u rodičov v kuchyni a popíjal kávu, keď ma omráčil novinový titulok. Prúd dráždivých dokumentárnych šotov na MTV, odkrývajúcich „nemorálnosť“ Ibizy, dal tomuto ostrovu prívlastok „SODOMA A GOMORA“ dneška. Tieto biblické mestá, neslávne známe svojou skazenosťou, kedysi vyprovokovali zaujímavú výmenu názorov medzi Abrahámom a Bohom. Boh sa zaviazal, že ak nájde čo len desať spravodlivých občanov, ušetrí celý kraj. „Bože, prosím ťa, nevzdávaj to s Ibizou“, zašepkal som, usrkol si kávy a čítal ďalej. Článok opisoval zvrátenosť, násilie, perverznosť, znásilnenia a všetky možné hriechy, a predsa, namiesto pobúrenia vytryskla vo mne túžba. „Aká skvelá príležitosť pre Ježiša!“ pomyslel som si. „On bol predsa Priateľom hriešnikov! Povedal, že prišiel kvôli chorým, nie zdravým, či nie? Dokonalé miesto pre evanjelium!“ Otázkou bolo, samozrejme, „Ako?“; ale Boh, ktorý nikdy nezabudne ani na jednu modlitbu, ktorú vysloví jeho ľud, si mal spomenúť aj na toto tiché prianie. PozvanieTri neuveriteľné dni na konferencii Contacorriente vo Valladolide mali pre dojmami prepchatého smrteľníka v zálohe ešte jedno prekvapenie. Čo všetko som tam už zažil: ľudí, ktorí sa rozplakali pri čítaní môjho interview; španielsko-americký tanec „Vízia“; zistenie, že tieto slová oslovovali dokonca aj príbuzných obetí masakry v strednej škole Columbine; pochopenie, že Boh pamätá na každú jednu našu modlitbu; okamih, keď som si uvedomil, že som už predtým vo Valladoline bol; volanie „Venga“; 50 detí, ktoré sa modlili celú noc. A potom, keď som mal pocit, že nezvládnem, ak sa Boh na môj harddisk pokúsi zapísať ešte čosi, prikročila ku mne cez modlitebnú miestnosť Sara Torresová: Nešli by sme na Ibizu? Nešli by sme pomôcť zborom na ostrove modliť sa? Nebolo to len nejaké pozvanie na Ibizu. Bolo to pozvanie, ktoré neskôr pre 24-7 otvorilo nové obzory a formovalo samotný model misie v zložitom čase.Zem prenasledovaná Kristom30Nasledujúcu jeseň pristál na Ibize štvorčlenný tím s úmyslom preskúmať terén. Vedeli sme, že ak máme na tomto extrémnom mieste niečo dosiahnuť, potrebujeme sa pripraviť duchovne aj logisticky, a že bude životne dôležité spolupracovať s miestnou cirkvou. Kerry Duttonová, James Bullock, Vicky Wardová a Carl Barkey sa stretli s lídrami zborov na Ibize. Keď sa jednoduchými slovami zdieľali o vízii pre Ibizu, obe strany plakali. „Hľa,“ hovoril Boh, „otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť“ (Zjavenie Jána 3:8). Všetko nasvedčovalo tomu, že Duch Svätý skutočne hovorí „Tak poď!“, a hoci sme nemali ani potuchy, čo sa bude diať, boli sme rozhodnutí poslúchnuť.Hneď po konferencii E.merge odleteli naši vyslanci na Ibizu. Spánkový režim si upravili tak, aby mohli byť celú noc hore a dopoludnia spať. Naučili sa piť len fľaškové nápoje a vôbec ich nepúšťať z ruky, aby im nikto nemohol nebadane podstrčiť drogu. Pripravili modlitebnú miestnosť neďaleko centra San Antonia a začali sa modliť 24-7. Navštevovali tiež lepšie kluby, kde celú noc chválili Boha a modlili sa za ľudí. Každú noc vychádzali v tímoch do ulíc a barov, zoznamovali sa a rozprávali s ľuďmi a zhromažďovali modlitebné potreby. Neraz skončili tak, že pomáhali dostať sa domov tým, ktorých zložil alkohol alebo drogy, alebo počúvali ľudí vylievajúcich si trápenie srdca. Nasledujúci rok sme sa vrátili na celú párty sezónu. Dídžeji medzi nami si zohnali stále miesto v lokálnych baroch, a vždy keď sa dalo, zorganizovali párty. Naši ľudia pomáhali čistiť pobrežie od odpadkov. Stovky vriec zaplnili plechovkami, použitými kondómami, balíčkami od cigariet a iným svinstvom. Minister životného prostredia ostrova vyhlásil, že ak by sa oblasť vyčistila, mohli by sa tam vrátiť niektoré ohrozené druhy živočíchov, a tak by mohli zamietnuť výstavbu ďalšieho letoviska. Rýchlo sa ukázalo, že Ibiza vonkoncom nie je bezbožné miesto. Práve naopak, Božie stopy sa dajú nájsť všade: v mimoriadnej tvorivosti a chuti objavovať nové veci; v životoch ľudí, s ktorými sa zoznámili; v zábave a radosti na mnohých žúroch; v otvorenosti ľudí hovoriť o svojom duchovnom hľadaní. V mnohých ohľadoch to bola „krajina prenasledovaná Kristom“; nájdete tam podnik Eden, El Divino (Božský) aj Es Paradis (Raj) a nočné kluby nesú názvy ako Soul Heaven (Nebo duše), Salvación (Záchrana), God‘s Kitchen (Božia kuchyňa), či dokonca Judgement Sunday (Súdna nedeľa). Nebolo ironické, že zatiaľ čo my sme sa snažili vyhýbať náboženskému žargónu, aby nám títo mladí vôbec rozumeli, pohanská tanečná kultúra s oknami dokorán a ohlušujúcou hudbou uháňala presne opačným smerom? No Ibiza, napriek prebytku duchovných tónov a úžasnej kreativite, je tiež synonymom špiny. Mnohé pláže zohyzďuje ľudský odpad, ľudia sa potácajú do svojich apartmánov spití noc čo noc, týždeň čo týždeň. Tváre sa menia, problémy ostávajú. Drogy sú všeobecne rozšírené, rovnako ako všetky možné druhy sexuálnej a duchovnej zvrátenosti. Je to miesto preniknuté hriechom a chorobou, ktoré viac ako mnohé iné mestá potrebuje modlitbu a praktickú kresťanskú lásku. Modli sa, zabávaj sa, poslúchajKeď vysielame naše tímy, nech je to do Petrohradu, na Ibizu, do Mexika, Dillí či iného mesta, používame v zásade rovnaký prístup: ideme sa modliť, baviť sa a poslúchať.Modlitba Vždy sa na mieste najprv modlíme. Veríme, že to je absolútny základ všetkých úspešných výjazdov. Preto sa vo všeobecnosti snažíme vytvoriť modlitebnú miestnosť 24-7 a po celý čas sa striedame na modlitbách. Zábava Naším cieľom je v každej kultúre vypátrať stopy Božej dobroty, a tie si naplno vychutnávame. Nenavštevujeme miesta, aby sme ich odsúdili, ale aby sme na nich oslávili život a Božiu lásku. Veríme, že prinášať vykúpenie znamená tiež umocňovať všetko to, čo vo svete stojí za to. Môže to znamenať návštevu Ermitáže v Petrohrade, Tadž Mahalu v Indii či pláže na Ibize. Poslušnosť Sme presvedčení, že nestačí len veľa sa modliť a trochu sa zabaviť. Dôležité je reálne Ježiša odzrkadľovať, slovami aj skutkami. Vyhľadávame rady miestnych kresťanov, aby sme boli efektívni; a prirodzene nás to ťahá k evanjelizácii praktickou pomocou a službou. PozorovateľMožno najlepšie sa dá naša práca na Ibize – čiže náš étos, kamkoľvek ideme – opísať očami vonkajšieho pozorovateľa. The Spectator (zal. 1828) je jedným z najstarších anglických satirických časopisov. Tento časopis vyslal svojho reportéra na Ibizu, aby s naším tímom strávil celé jedno leto. Výsledný článok (nazvaný „Ježiš chodí na diskotéky“31) bol prekvapivo férový. Novinárka, známa svojím sarkastickým prístupom ku krištáľovým guliam, strašidelným domom a duchovným médiám skúmajúcim 11. september, vo svojom článku pripúšťa: „S nádejou som očakávala ponuré, bledé tváre, tričká plné citátov a konvenčné topánky. Namiesto toho som mala možnosť vidieť náušnice v obočí, nagélované vlasy a opálenú pokožku.“ Sviežou, priamočiarou angličtinou Mary Wakefieldová napísala:O štvrtej nadránom, keď bary začínajú zatvárať a upratovacia čata na uliciach začne hadicami z chodníkov zmývať zvratky a moč neriedeným vápnom, vynorí sa absurdne triezva a veselá partia. Zastavujú tackajúcich a prihovárajú sa im, stratených dievčat sa pýtajú, či sú v poriadku, odliepajú takmer bezvedomých tínedžerov od chodníkov a vlečú ich na stanovište taxíkov. Niekedy s nimi cestujú až domov; z času na čas dopravia nejakého chlapca v kóme do nemocnice.Novinárka tiež sprevádzala členov tímu na večernej potulke po rušnom „West Ende“ San Antonia: Členov skupinky na ulici zastavovali čašníčky, sezónne pracovníčky, dievčatá rozdávajúce letáky, a žalovali sa im zo svojich trápení. Cestou do Café del Mar pristúpila k dievčine menom Claire žena s odfarbenými dredmi a v gatiach ovešaných reťazami, ktorá pôsobila dojmom, že by sa radšej nechala variť za živa, než sa nechala pristihnúť v rozhovore s kresťanmi. „Tak už ma vyhodili,“ povedala a 15 minút zo seba sypala svoje obavy a frustrácie. Pred jednou reštauráciou pristavila čašníčka Becs Lindfordovú a začala sa sťažovať na svoje dlhy. „Chcem ísť domov, ale nemôžem, lebo po mne pôjdu daňováci,“ začína, len tak z ničoho nič, a pokračuje ďalších 20 minút. Becs ponúka vzpružujúcu odpoveď. V reštaurácii potom Jez, režisér dokumentárneho filmu o tejto skupine, hovorí: „Po celom meste ľudia začínajú hovoriť o 24-7. Neustále počujem útržky rozhovorov o tom, čo robia a ako žijú. Majú veľký ohlas.“Ako ste už z článku mohli vydedukovať, Mary Wakefieldová zďaleka nebola nadšeným návštevníkom tanečných klubov. Svoj článok zakončila takto: Nasledujúci deň som sa zotavovala pri čaji s anglikánskym kňazom pôsobiacim na ostrove, reverendom Edrickom Corban-Banksom, ktorý je vlastne Libanónčan z Nového Zélandu… „Najdôležitejšou súčasťou projektu je, samozrejme, misijná práca,“ povedal. „Toľkí dovolenkári, ktorí sem prichádzajú požívať to nesmierne množstvo alkoholu a drog, sú na zlej ceste. Sú nekonečne smutní a potrebujú sa otvoriť pred ľuďmi ich veku, ktorí im rozumejú.“ „Ale nie je to desivé pre … vlastne kohokoľvek, ísť do mesta a postaviť sa pred tých spitých grázlov?“ spýtala som sa. Edrick spod uhladených čiernych fúzov vypustil povzdych. „Vašim čitateľom sa moja odpoveď nebude páčiť – nemyslím, že by sa takéto veci dobre vynímali v tlači – ale títo ľudia vychádzajú von s pocitom dôvery a poslania, pretože v srdci vedia, že ich sem zavolal Boh. On je s nimi: ako by sa mohli báť?“Edrick mal pravdu: skutočne sme mali pocit, že nás sem Boh zavolal. A ako sme sa namiesto vlastných stretnutí snažili chodiť na zhromaždenia, ktoré v baroch, kluboch a na uliciach Ibizy zvolával Duch Svätý, čoskoro sme zažili mimoriadne veci. Popri priateľstvách, príležitostiach prakticky prejaviť Božiu lásku a výzvach súvisiacich s neprestajnou modlitbou sme sa mali presvedčiť o skutočnosti, že „kráľovstvo Božie totiž nespočíva v reči, ale v moci“ (Prvý list Korinťanom 4:20). Otvorené nebo„Dám na zem dážď.“ (Prvá kniha kráľov 18:1)Obyvatelia Ibizy prežívali najhoršie sucho za posledné roky a tamojší kresťania nás prosili, či by sme sa nepripojili k ich naliehavým modlitbám za dážď. Ostrov je známy nízkym počtom zrážok, tento rok však bol obzvlášť neprajný. Pravdu povediac jeden kňaz vyhlásil, že najväčšie požehnanie, aké môže náš tím priniesť Ibize, je dážď! Tak sme sa modlili za dážď, a dúfali, že to nemyslel celkom vážne. V jednu nedeľu sme sa spolu s mnohými miestnymi zbormi zhromaždili na kopci v istej záhradnej reštaurácii. Zjednotení sme spoločne uctievali Boha, ja som povedal pár viet. Okolo desiatej večer sme naskočili do našej pestrej zbierky áut, zakývali novým priateľom a ďakovali im za nezabudnuteľný večer. Naštartovali sme a vyrazili, a práve vtedy nám na predné sklo zabubnovali kvapky po troch mesiacoch prvého dažďa. Kým sme sa vrátili do našej vily, prepukla prietrž mračien. Ako na potvrdenie nadprirodzeného načasovania tejto záplavy dostala Kerry cestou domov esemesku od Iana z Ruska: „1 KR 18“. V Petrohrade bola polnoc, a zatiaľ čo vonku tajuplne žiarila biela noc, Ian sa spolu s Váňom a Demom, dvomi mladými Rusmi, modlili za tím na Ibize. Naraz miestnosť naplnil intenzívny pocit Božej prítomnosti. Váňa bol presvedčený, že pre Ibizu prijal slovo od Boha, o zápase Eliáša s Baalovými prorokmi. Tento príbeh je opísaný v 18. kapitole Prvej knihy kráľov. Začína Božím prísľubom, že zošle dážď, a vrcholí mohutným lejakom ukončujúcim roky sucha. Bez toho, aby vedel čokoľvek o našej situácii a presvedčený, že ide o Baalových prorokov, nám Ian z opačnej strany zemegule poslal tento text: „Za malú chvíľu nebo stemnelo mrakmi s vetrom a spustil sa veľký dážď“ (Prvá kniha kráľov 18:45). Po návrate domov pár ľudí z tímu vyliezlo na plochú strechu vily a kým strhujúca búrka zmietala ostrovom, oni sa ako malé deti špliechali vodou a chválili Boha celú noc až do pondelka rána. Všetko nasvedčovalo tomu, že nebo sa otvorilo. Táto búrka bola významná, no jej načasovanie nás udivilo ešte viac. Dozvedeli sme sa, že v júli takto na Ibize nepršalo od roku 1976.33 Zdá sa, že sme boli svedkami zázraku. Do pondelka popoludnia dážď natoľko zhustol, že jedno z našich štyroch áut v centre San Antonia vypovedalo službu. Znamenie spásyDva dni predtým mala Lucy Cooková videnie, ako sa cez špinavé ulice valí voda a umýva ich dočista. Bola to jasná symbolika a Lucy predložila tento obraz tímu ako povzbudenie do modlitieb. Keď však v hustom pondelňajšom lejaku vyliezala z pokazeného auta a obzrela sa dookola, ohromene zhíkla. Stála uprostred svojho obrazu a hľadela, ako sa obrovská rieka valí dolu cestou. „Nemohla som tomu jednoducho uveriť…“ spomína. „Videla som presne ten istý vodopád ako vo videní. Na vrchu ulice bola voda čistá a priezračná, ale dole už bola kalná z toho množstva špiny.“Keď neskôr Lucy opisovala svoj zážitok tímu, dievčina menom Lora zrazu stuhla. „Na začiatku týždňa mi ukázal Boh jeden verš,“ nesmelo sa uškrnula, „ale bolo mi to trápne, tak som ho neprečítala. Asi teraz neuveríte, že ho nosím v hlave celý týždeň.“ Rozhliadla sa po miestnosti, pokrčila ramenami a otvorila moderný preklad Biblie. „Dobre, prečítam ho: Raduj sa, ľud, v Pánu svojom Hospodinovi, pretože dažde, ktoré zosiela, sú znamením spásy“ (Jóel 2:23, The Living Bible). Nastalo ticho. Bol to ďalší z tých momentov, kedy na nás zostúpila Božia bázeň. Dážď ďalej klopal na sklá okien a my sme opäť naisto vedeli, že Boh je s nami a počúva naše modlitby. Zoslal dážď v júli. Prehovoril k neznámemu Rusovi na druhom konci zeme. Zaplavil Lucyino auto, aby jej ukázal, ako očisťuje mesto. A teraz, cez Loru, k nám prehovoril o zmierení, o „znamení spásy“.
Z okna sledovalo dážď dopadajúci na borovicami zarastené kopce dohneda opálené dievča s tmavými kučerami. Bolo zrejmé, že Duch Svätý koná, no Carla Trundleová prežívala úzkosť, že by mohla premeškať tento okamih, že by svojou nesmelosťou odvrátila toto „znamenie spásy“. Zaumienila si, že tento večer bude iný, dnes večer naberie odvahu. „Dnes večer,“ vážne sľubovala Bohu, „sa na uliciach San Antonia pomodlím aspoň za jedného chorého človeka, za jeho uzdravenie, priamo tam na mieste.“ CarlaPred ôsmimi rokmi a takmer dvetisíc kilometrov od Ibizy. Detstvo v Severnom Írsku malú katolíčku miatlo. Na detskom ihrisku zažívala sektárske predsudky. Zatvrdilí protestanti Carlu odsudzovali, pretože je katolíčka a ortodoxní katolíci sa od nej dištancovali, pretože jej otec pracoval pre Kráľovskú ulsterskú políciu (ktorú brali ako protestantskú políciu). Carla kresťanstvo nechápala, bol to pre ňu jeden veľký zmätok. „Nikdy som nerozumela tomu, prečo sa ľudia, ktorí veria v toho istého Boha, tak strašne nenávidia,“ spomína.Mala len osem rokov, keď bola jej rodina pod hrozbou smrti nútená utiecť do Anglicka, a pod týmto enormným tlakom sa z jej rodičov stali nasledovníci Krista, vyslanci Kniežaťa pokoja. Carlu Trundleovú tieto skúsenosti pripravovali na úlohu, ktorú mala v nadchádzajúcich rokoch zohrávať v 24-7. Podobne ako Markusa Lägela v Lipsku, Iana Nicholsona vo Viedni a mnoho ďalších, aj Carlu Boh formoval a pripravoval na jej povolanie – mobilizovať modlitby a misie, predovšetkým však stať sa vášnivou obhajkyňou jednoty kresťanov. „Po tom, čo som zažila v Severnom Írsku,“ hovorieva, „ma na 24-7 nadchýna to, že na jednom nieste sa tu stretávajú kresťania z toľkých rozličných cirkví a denominácií a v jednote sa modlia.“ V osemnástich Carla odišla z domu a začala študovať tanec na univerzite v Chichestri. Nemohla vedieť, že práve na tomto mieste sa len o pár týždňov rozbehne prvá modlitebná miestnosť 24-7. „Vlastne som s Bohom nemala nijaký vzťah,“ spomína, „i keď po tých rokoch, čo som chodila s rodičmi do kostola, som toho o náboženstve vedela dosť.“ Prežívala tiež vážne pochybnosti, či vôbec chce žiť ako kresťanka; na univerzite totiž niekoho stretla. „Život bez Boha vyzeral dosť jednoducho a lákavo, najmä v porovnaní s tým, čo má náboženstvo na svedomí v Severnom Írsku.“ Naďalej chodila s rodičmi do kostola, aby ich uchlácholila, ale pod jej oslnivým úsmevom a žiarivou osobnosťou zúril vážny duchovný zápas. Nič netušiac o jej zápase ju raz jedna priateľka pozvala do modlitebnej miestnosti. „Povedala som si, že nakuknem len na pár minút,“ smeje sa Carla, „ale tam, na kolenách, som sa s Bohom zarozprávala na celé dve hodiny. Keď som vstala, vedela som, že niečo vo mne sa zmenilo. Nemohla som to jednoducho odignorovať.“ Od tej chvíle sa Carla už neobzerala späť. Ako dospievala vo viere, 24-7 zostalo dôležitým miestom pre jej duchovný rast. „Vždy to bolo v nejakej modlitebnej miestnosti, keď Boh predo mňa kládol najväčšie výzvy a viedol ma ďalej,“ hovorí. Stalo sa to v inej modlitebnej miestnosti, tentokrát v Manchestri, keď jej Boh navrhol, aby po škole pracovala pre 24-7. Najprv ju však zavolal do tímu smerujúceho na Ibizu… Na tú dobu neobvyklý dážď pomaly ustával, keď sme sa vydali na noc do mesta. Niektorí zamierili najprv do modlitebnej miestnosti, ďalší vyrazili do klubov, kde sa chceli nenápadne modliť. A Carla, verná svojmu záväzku voči Bohu, sa chystala chodiť po podnikoch a hľadať niekoho, za koho by sa mohla modliť. Úzke, šikmé uličky medzi podnikmi ako obyčajne bzučali neviazanými, hlučne sa smejúcimi skupinami ľudí. Veľa ich sedelo vonku na chodníkoch, popri nich prúdili blažení turisti navlečení v premyslene nedbalých značkových odevoch. Ako obvykle, kameraman sprevádzal náš tím a natáčal televízny dokument, a práve dnes, túto noc, sa rozhodol nasledovať Carlu a jej partnerku na dnešný večer, dievča menom Jo. Uhladený GavBanda chalanov si to s hlasným smiechom bezočivo namierila ku Carle, Jo a kamere v nádeji, že si utrhnú svojich 15 sekúnd slávy, a snáď aj trochu záujmu týchto dvoch pekných dievčat.„Čo to tu filmuješ, pusinka?“ otázku položil vodca bandy s prekvapivo milým úsmevom, ktorý sa predstavil ako „Uhladený Gav“. Bol vysoký, tmavovlasý, oblečený v červenom tričku a džínsoch. Carla, nezabúdajúc na svoj sľub, sa neisto ohliadla na Jo a potom s veľkým úsmevom, ktorý zastieral jej nervozitu, začala Gavovi rozprávať o Bohu. Zopár z nich okamžite stratilo záujem. „Poďme, Gav, to je to nábožné komando!“ zahlásili a snažili sa ho odtiahnuť preč. Carla sa zhlboka nadýchla. „Ste úplne v poriadku?“ spýtala možno prihlasno. Keď zbadala ich znehybnené pohľady, uvedomila si, že ich práve urazila a rýchlo vyhŕkla: „Ehm, chcem sa spýtať, máte nejaké problémy?“ To bolo snáď ešte horšie. „Nejaké zdravotné ťažkosti? Niečo, čo by možno Boh chcel, ehm, uzdraviť…“ Takáto príležitosť sa nedala premeškať a Uhladený Gav bol okamžite späť aj so svojím trúfalým úsmevom. „Koleno,“ vyhlásil. „Nemôžem ho zohnúť, len kúsok,“ a predviedol. A naozaj, koleno bolo akoby zaseknuté. Jo sa spýtala, ako k tomu prišiel a Gav opísal, ako sa pred šiestimi mesiacmi zranil pri futbale. „Už skoro rok ho nemôžem zohnúť,“ zopakoval. Posadili ho na stoličku pred barom a začali sa modliť: dve dievčatá so zatvorenými očami a s rukami vystretými nad jeho kolenom. Gav dusil v sebe smiech a obzeral sa naokolo. Jeho kamaráti sa na ňom veselo zabávali. Zrazu však stíchol. Carla vyslovila rýchle „Amen“ a otvorila oči. Gav už vôbec nepôsobil tak uhladene. Vlastne vyzeral nepokojne. „Totálne sme ho vytočili,“ pomyslela si Carla, ale skôr ako sa im podarilo vytlačiť zo seba nejaké ospravedlnenie a stratiť sa, pristúpil k nim ďalší z partie. Bol nižší ako Gav, mal vyholenú hlavu a obyčajné biele tričko, a zjavne pôsobil nesmelo. „Takto sa modlíte aj za iné veci?“ ticho sa opýtal. „Je mi to dosť blbé, ale na nohe mám zarastené nechty,“ mávol smerom k ľavej nohe, „a bolí to ako sviňa, stále. Doktor povedal, že to budú musieť operovať.“ Ani stopy po vtipnej pointe, tento chalan to myslel úplne vážne. Chcel, aby sa modlili za jeho prsty na nohách, priamo tam na mieste, v uliciach San Antonia. „Inak, ja som Nigel.“ Carla sledovala, ako si Jo kľakla na chodník, zľahka sa dotkla Nigelovej žiarivo bielej tenisky a vyslovila modlitbu, ktorú v rehote a posmešných výkrikoch okoloidúcich nebolo počuť. Nigel začal naraz prudko potriasať hlavou. „To nie je možné! Neexistuje!!“ neveriaco vyhlásil. „Nebolí to. Ono to vôbec nebolí!“ Ostatní chalani, ktorí sa dovtedy smiali a vtipkovali, naraz stíchli. „Čo keby si sa vyzul?“ spýtala sa Jo so sebaistotou, pri ktorej Carla úplne skamenela. „Ani nápad, Nigel,“ zasmial sa jeden zo skupiny, ktorému sa vrátila sebadôvera. Potom sa otočil ku Carle: „Tá noha vyzerá nechutne. Určite to nechcete vidieť.“ Ale Nigel mal už topánku vyzutú a teraz si opatrne sťahoval ponožku. A potom začal kričať. Všetci sa zhŕkli a civeli na Nigelovu dokonale obyčajnú ružovú nohu, akoby to bol ôsmy div sveta, a jej majiteľ pritom vykrikoval: „Neverím! To nie je možné!“ „Tá noha je fakt v poriadku!“ zvolal jeden a hlasne zanadával. Naraz medzi všetkými tými hlasmi vynikol jeden povedomý: „Sledujte moje koleno, chalani! Hen!“ Uhladený Gav tancoval po ulici a ohýnal a vykopával nohu ako zborová tanečnica z Riverdance. Očividne sa mu vrátila kompletná pohyblivosť. Bol to bizarný pohľad: Uhladený Gav poskakujúci dookola, kopajúci do neviditeľnej lopty, a vedľa Nigel, stojaci na jednej obutej nohe, ukazujúci na bosú nohu v nevýslovnom obdive, akoby v celom svojom živote nevidel nič pôvabnejšie. Zvyšok skupiny prekvapivo vytriezvel a skrotol a ako im v neveriacich srdciach začala pulzovať viera, všetci začali prosiť o modlitbu. „Pomodlíte sa za môjho otca? Je chorý.“ „Prosím, pomodlite sa za môjho mladšieho brata. Šiel do basy a potrebuje, aby sa Boh oňho staral, bude tam odkázaný sám na seba.“ „Povedala som si, že nakuknem len na pár minút, ale tam, na kolenách, som sa s Bohom zarozprávala na celé dve hodiny.“ Nigel sa chcel naučiť modliť. Všetci chceli počuť: „Ako ste to urobili?“ Nasledujúcich 15 minút Carla Trundleová, dievčina zo Severného Írska, ktorá to takmer s Bohom vzdala ešte skôr, ako začala, stála tam na ulici v San Antoniu, okolo nej prúdiace davy ľudí, a hovorila partii drsných, tvrdých chalanov o Bohu, ktorý ich stvoril, miluje ich a chce spláchnuť ich hriechy presne tak, ako minulú noc dážď spláchol špinu z ulíc Ibizy. Ďalší večer sa s nimi Carla stretla znovu. „Kým sme ťa nestretli, o Bohu medzi nami nepadlo ani slovko,“ povedal Gav. „Odvčera o ničom inom nehovoríme! Sleduj toto!“ a začal kývať nohou dopredu–dozadu a o dušu zohýbal koleno. Noha bola definitívne v poriadku. Tá noc bola geniálna, rozprávali sme sa, modlili a oslavovali; odkedy pršalo, evanjelizácia aj modlitby boli zrazu omnoho ľahšie. Možno toto ľudia myslia, keď hovoria o „otvorenom nebi“. Zdá sa, že zázračné búrky skutočne bývajú predzvesťou duchovných vecí; pre nás to bolo „znamenie spásy“. O rok neskôr bola Carla späť v San Antoniu, deprimovaná a skleslá po niekoľkých týždňoch bez akýchkoľvek výsledkov. Práve ich niekto vykradol, všetko im zmizlo: pasy, peniaze, nahrávky, osobné veci. „Pane, dnes potrebujem ozajstné povzbudenie,“ vyslovila bez preháňania. O niečo neskôr zachytila okom známu postavu so sympatickým úsmevom. „Uhladený Gav?“ „Heej!“ zvolal. „Nie je to tá chutná kresťanská kočka?“ „Ako tvoje koleno?“ očervenela Carla. Gavin pri tej spomienke nahodil široký úsmev a naznačil kopnutie do imaginárnej lopty. „Úplne fantasticky, vďaka.“ Z tejto prvej misionárskej akcie 24-7 sme sa vrátili úplne nadšení. Všetky tímy referovali neuveriteľné príhody. Bolo toho veľa, za čo sme mohli Boha chváliť, no najmä za to, ako pracoval v nás samých, premieňal každého jedného z nás cez ťažkosti aj povzbudenia. Ježiš vyslal sedemdesiatdva učeníkov ako „ovce medzi vlky“, a oni sa nadšení vrátili, Ježiš sa zaradoval a zvolal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pane neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými, a zjavil si ich maličkým…“ Potom sa otočil k učeníkom a v súkromí im povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte.“ Boli sme si istí, že sme požehnané deti. Vyniesli sme modlitbu na ulice, pevne rozhodnutí zúčastňovať sa radšej zhromaždení, ktoré pripravil Duch Svätý, ako našich vlastných, a výsledky boli vskutku pozoruhodné. Modlitebné miestnosti sa množili po celom svete, každá z nich bola miestom blízkeho vzťahu s Otcom a súčasne miniatúrnou misijnou stanicou plnou modlitebných bojovníkov. Zrazu sme si uvedomili, že sa nepretržite modlíme už dva roky. Pre nás so Samie to bolo obdobie radosti a oddychu. Samie sa po operácii dobre zotavovala, záchvaty ustávali. Pri pohľade na tie dva šialené roky od chvíle, keď sme sa vydali naprieč Európou po stope divej husi sa nám zdalo, že sme ostarli o tri desaťročia. Prišiel čas oddychu, čas osláviť všetko, čo sa udialo s 24-7, čas tešiť sa z našej rodiny a radovať sa z toho, že Samie žije. Spomenul som si na tie blažené dni, keď som stopoval po Algarve v Portugalsku a zatúžil som ukázať Samie a deťom tieto prekrásne pláže. Niekedy v noci by sme si mohli aj rozložiť oheň a upiecť rybu. A samozrejme, budeme sa musieť aspoň na jeden deň zastaviť na Myse sv. Vincenta. Pre mňa to bude skutočná púť; vedel som, že Bohu vďačím za veľa. Myslím, že každý z nás si pamätá, kde bol a čo práve robil, keď prvé lietadlo narazilo do budovy Svetového obchodného centra. Akýmsi surrealistickým zvratom osudu, význam ktorého nie som schopný postihnúť, sme si túto správu vypočuli v portugalskom rádiu, keď sme sa po dni strávenom na Myse sv. Vincenta vracali do našej prenajatej vily. Na tom mieste som bol prvýkrát od okamihu spred takmer desaťročia, keď ku mne prehovoril Boh. Za tú chvíľu, kým sme dorazili do vily a pustili si CNN, sa svet navždy zmenil. Stávky boli uzavreté. O pár dní budú stovky modlitebných miestností a tisíce ľudí po celom svete hľadať odpoveď, ako sa modliť v takýchto hrozných časoch. Poslepiačky sme vchádzali do obdobia „vojen a chýroch o vojnách“, a pomaly nám dochádzalo, že Boh možno povolal 24-7 „práve pre chvíľu, ako je táto“ (Ester 4:14). Aj naďalej sme radi počuli všetky tie správy misijných tímov o obráteniach, občasných uzdraveniach a príležitostiach prejaviť Božiu lásku. Kládli sme si však nové otázky. Čo môže v takýchto časoch evanjelium znamenať pre národy? Ako sa môžeme modliť za národy a kultúry vo svete? Čo to znamená stáť v trhline teraz, prihovárať sa za mier pre celé ľudské spoločenstvá? Pán nás povolal modliť sa a my sme sa modlili. Boh nás pozval na svoje zhromaždenia a my sme prijali pozvanie a roztočili sme to. Ale popri modlitbe a misii existoval ďalší dôležitý základ, na ktorom sme chceli stavať 24-7. Boh nám začal zjavovať, že nás povoláva zakladať dlhodobé „domy modlitby pre národy“, s nádejou, že sa tieto domy stanú ohniskami spásy, komunitami zasadenými doprostred každodenného života desiatok, stoviek, tisícok ľudí. Začali sme tým, že sme sa len na diaľku modlili za rôzne situácie, potom nás Boh prizval zakladať naše absurdné malé svätostánky priamo v centre skazeného a zničeného sveta. Presne to sme robili na Ibize, v Ayia Napa, Mexiku, Macedónsku a na mnohých ďalších miestach. Po celom svete vznikali modlitebné miestnosti podľa vzoru moravských bratov, v každom mysliteľnom aj nemysliteľnom kontexte. Ani to však Bohu nestačilo. Nestačilo modliť sa za to, aby ľudia dokázali opustiť svoj svet a nasadli na našu kozmickú loď, ktorá z času na čas pristane v ich štvrti. Teologicky povedané, boli sme povolaní k o „transformácii skrze dlhodobú inkarnáciu“. Znamenalo to žiť a modliť sa medzi stratenými a spolu s nimi sa približovať Kristovi. A keď nám všetko zapadlo do seba, začali sme opäť snívať. Nemohli by sme tým, že by sme sa nepretržite modlili a dlhodobo žili uprostred ich kultúry a subkultúry, dosiahnuť transformáciu, premenu dnešnej generácie mladých? A ako by tieto vzletné idey mohli vyzerať v praxi? [30] Tento zvrat vymyslela Susan Ketchin pre svoju knihu The Christ-Haunted Landscape: Faith and Doubt in Southern Fiction (Zem prenasledovaná Kristom: Viera a pochybnosti v južanskej próze), University Press of Mississipi, 1994. [31] „Ježiš chodí na diskotéky: Mary Wakefieldová objavila bandu misionárov v sexom a drogami poháňaných rytmoch Ibizy“, The Spectator, 12. október 2002 [32] Observatórium v Hong Kongu na základe údajov z rokov 1961 až 1990 tvrdí, že na Ibize možno v júli očakávať len 0,6 dňa s dažďom a že zrážkový priemer za tento mesiac predstavuje 5 mm. [ získat více informací | koupit (ČR) | koupit (SR) | vyhrát ] Copyright © 2003 Pete Graig and Dave Roberts. Z anglického originálu Red Moon Rising. The Story of 24-7 Prayer (Kingsway Publications Ltd, Eastbourn 2004) přeložila Mgr. Kamila Koronthályová. Vydalo YWAM Slovensko ve spolupráci s Vydavateľstvom Oto Németh v roce 2005. Zveřejněno se svolením. |
|||||||||||||
